Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa podistým usiluje vybalansovať v objektivizovaných konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov. Nad Chmelovými textami sa vznáša všadeprítomný duch irónie, ktorý nedovoľuje zbaviť sa odstupu vo vzťahu ku skutočnosti, skutočnosti predmetov či myšlienok. Markantná zostáva spojitosť s estetikou dekonštrukcie, vo fragmentoch rozkúskovaného sveta sa tu ponúkajú rozmanité propozície a možnosti vo chvíľach náhleho, prekvapujúceho pochopenia, porozumenia, zjavenia doteraz ignorovaných súvislostí. Zbierka je ilustrovaná sklenenými obrazmi Pala Macha.