Severná Kórea je dokonalým zhmotnením orwellovskej antiutópie z románu 1984. Milióny Kórejčanov a Kórejčaniek však žije túto surreálnu realitu ako svoju každodennosť a navyše – mnohí z nich sú presvedčení o tom, že zvyšku sveta naozaj nemajú čo závidieť. Pretože sami žijú v raji. A presne o tom je táto kniha. Režim Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nastolený v roku 1945 je nepochybne najtvrdším a najtotalitnejším systémom v súčasnom svete. Americká reportérka Barbara Demick nás vo svojej knihe Nie je čo závidieť pozýva na exkurziu do životov obyčajných Kórejčanov a Kórejčaniek, do ich obyčajnej každodennosti, o ktorej väčšina z nás nemá ani poňatia. A práve cez príbehy tých najobyčajnejších preniká Barbara Demick severokórejskému režimu hlboko pod kožu. Kniha zachytáva chaotické obdobie po smrti Kim Ir-sena, keď sa k moci dostal jeho syn Kim Čong-Il a v krajine nastal nepredstaviteľný hladomor, ktorý zabil pätinu obyvateľstva a zásadne zvýšil počet ilegálnych utečencov z tohto komunistického raja. Barbara Demick skladá portrét Severnej Kórey z príbehov šiestich hrdinov a hrdiniek z mesta Čongdžin, ktorým sa napokon podarilo z krajiny utiecť. Rozpráva o vplyve propagandy, o falšovaní reality, o sile zvyku, ktorá je často mocnejšia ako zdravý rozum. Barbara Demick, prvá šéfka redakcie Los Angeles Times v Pekingu, strávila pri práci na tejto knihe šesť rokov. Na základe rozhovorov s utečencami, prepašovaných fotografií či videozáznamov zrekonštruovala život v krajine, ktoré nie je dostupné pre nikoho, okrem jeho obyvateľov. A ponúka nám zároveň aj pozoruhodný portrét Čongdžinu, tretieho najväčšieho severokórejského mesta. Každodennou severokórejskou realitou je bezhraničné uctievanie vodcu a strany, práca za mizernú alebo žiadnu mzdu a všadeprítomný strach. Kto neudáva, bude udaný. Kto neutečie, zomrie vo falošnej viere, že svoj život prežil v raji. Výnimočná reportážna kniha Barbary Demick Nie je čo závidieť vychádza v preklade Samuela Marca