Mária Valtorta v siedmom diele opisuje 32. rok Pánovho života. Začína dlhším pobytom v Nazarete pri svojej matke a opisuje uzdravenie mladej učeníčky. Evanjelizácia sa stáva čoraz zložitejšia. Farizeji by chceli vlákať Pána do pasce a pri tajnom stretnutí mu predložia plán, ako ho spraviť kráľom Izraela. On to rázne odmieta a od toho momentu ho prenasledujú po mestách a snažia sa, aby našli príležitosť, pri ktorej by porušil zákon a mohli ho obviniť. V príhodný čas mu predvedú cudzoložnicu a žiadajú, aby ju odsúdil a dal ju kameňovať. Smútok Pána nad smrťou Jána z Endoru zmierňuje láska a múdrosť, ktorú Syntycha vyjadruje v liste. Napriek ťažkostiam Pán dlhé dni putuje a chce navštíviť čo najviac miest, kde má učeníkov, a pritom zázračne uzdravuje mnohých ľudí na tele a na duši. Ježiš hovorí: Mne neboli neznáme srdcia tých farizejov a zákonníkov ani tých, ktorí sa k nim pridali, aby potupili previnilú ženu. Hriešnici proti Bohu a proti blížnemu zhrešili proti kultu, proti rodičom, proti blížnym a predovšetkým spáchali veľa hriechov proti svojim manželkám. Keby som zázrakom prikázal ich krvi, aby im na čelá napísala ich hriechy, medzi mnohými obvineniami by prevládalo ,cudzoložstvo‘ spáchané alebo túžba po ňom. Povedal som: ,Človeka poškvrňuje to, čo pochádza z jeho srdca.‘ A okrem môjho srdca nebol medzi sudcami nik, kto by ho mal čisté. Chýbala im úprimnosť a láska. Ani len skutočnosť, že sa jej podobali v chlipných chúťkach, ich neviedla k láske. Ja som mal milosrdnú lásku k poníženej žene. Ja, jediný, ktorý som mal byť z nej zhnusený. Pamätajte si však toto: Čím je človek lepší, tým je súcitnejší k vinníkom. Nie je zhovievavý k hriechu ako takému, to nie. Ale súcití so slabými, ktorí nedokázali odolať hriechu.