Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta. Svet okolo seba vníma veľmi citlivo a pozorne občas s humorom, nadhľadom, až iróniou a občas hystericky a vzťahovačne. Román je aj generačnou výpoveďou o dobe, v ktorej žijeme cudzie predstavy alebo nežijeme vôbec, len sa naháňame za tým, čo nepoznáme, ale niekto to namiesto nás nazval život. O dobe, v ktorej ideály nielen strácame, ale občas si ich ani nevieme vytvoriť. Ukážky: Kým ešte žila prababka, chodili sme k nej s predchodcom Astana, gaštanovo-bielym krížencom jazvečíka a kólie Bobim, cez les nad dedinou a pozerali zhora ľuďom do dvorov, ako trasú hruškami a nadávajú, keď sú na nich hrdzavé škvrny. Prababka bola tá najpraktickejšia žena, akú som poznala vždy mala navarené, aj keď som ju nikdy nevidela variť a nemala chladničku. A tak sme jedli za stolom s gumeným obrusom zemiakové pirohy alebo granadír, a v jeseni aj jablkovú výživu, a občas prišli aj ostatné sesternice a bratranci z druhého a ktoviekoľkého ešte kolena, ktorých bolo toľko, že som ich už nepoznala ani podľa mien, a Bobi mi spod stola olizoval ruky, lebo na nich cítil pražené maslo. Boli to jesene bez zbytočných drám, sĺz aj šialených zmien počasia. Úplne normálne a úplne najkrajšie. Ako všetky veci, ktoré prídu aj odídu bez nášho pričinenia. Neviem, čo také výnimočné na nej bolo dokonca sa mi časom zdalo, že nič, ako všetko, čo dostaneme zadarmo a zvykneme si na to. Viem len, že som si potvrdila, ako je napriek všetkému a všetkým môj svet komplet zaplavený estrogénom, nech robím, čo robím. Žena ma priviedla na tento svet, žena ma vychovala v mantineloch tej najlepšej možnej morálky, žena mi ukázala, že žiť sa dá aj bez prsteňa na ľavom prstenníku a žena ma ovplyvnila pri výbere povolania, aj keď nechtiac. Zvláštne, že prakticky každá z nich ma v tej najmenej vhodnej chvíli opustila. (Takže v tomto sa vôbec neodlišujú od mužov, hoci to často hovoria len o nich.)