Kniha Výtlky prináša niekoľko krátkych poviedok zo života ženy, ktorá má vždy inú tvár, iné povolanie a iný príbeh – a predsa je stále tou istou ženou. V spomienkach sa vracia k minulosti, k veciam, ktoré sa nedajú vymazať, len potlačiť. Autorka skladá mozaiku detailov zo sveta, ktorý dnes existuje už len v pamäti. Výtlky tu nie sú len v cestách, stenách, oknách... ale aj v pamäti, vzťahoch a životoch postáv. Poviedky ponúkajú nezidealizovaný obraz spoločnosti a sledujú cestu ženy, ktorá sa musela naučiť byť silná skôr, než mala priestor byť slabá. Zbierka príbehov Alice Bartkovej Výtlky je spletená z autorkiných spomienok na detstvo a z fikcie. Každý príbeh pritom odkazuje na názov knihy. Aj tentoraz sama ilustrovala každý príbeh čiernobielymi perokresbami. Nachytať niekoho in flagranti je satisfakcia samo o sebe, ale ja mám najväčšiu satisfakciu z výrazu ich tvárí. Vyzerajú, ako keby nastal súdny deň – dvere predstavujú otvorené nebeské brány a ja krvilačného anjela, ktorý sa chce pomstiť. Vyzerajú, ako keby im niekto ukradol celoživotné fotografie. Vyzerajú ako dieťa, ktorému praskla lopta. Vyzerajú ako kĺb akrobata, ktorý spadol z hrazdy. Vyzerajú ako Uber aplikácia v púšti. Vyzerajú ako odpadnuté koliesko z kufra. Vyzerajú ako duševná choroba bez hostiteľa. Ako trpaslík bez šiestich ďalších. Ako Šípková Ruženka, ktorá sa práve prebrala. Ako ponožky naopak. Ako spätné zrkadlo naopak. Ako investičné sporenie bez výnosu. Ako striptízová topánka bez opätku. Ako ešpézetka nakrivo. Ako vytrhnuté vlasy v pokazenej kulme. Ako soľnička, v ktorej je cukor. Tvária sa, ako keby mali niečo, o čo v momente prišli.