Rozpad Rakúsko-Uhorska narušil dovtedajšiu stabilitu východoslovenských mestských komunít, zásadne limitoval možnosti, ale aj postavenie maďarského a pomaďarčeného nemeckého obyvateľstva v mestách, ale aj všetkých, ktorí sa do roku 1918 aktívne podieľali na politike uhorskej vlády a presadzovali jej ciele v lokálnych podmienkach jednotlivých miest, teda aj tých Židov, Nemcov, Slovákov a Rusínov, ktorých nastupujúca československá vládna moc charakterizovala ako maďarónov a nepriateľov československej štátnosti. To bol dôvod, prečo ich v prvých rokoch vyraďovala z verejného života, a to nielen zo štátnej správy, ale aj z pozícií v obecnej administratíve. Židia však aj v prelomových chvíľach boli väčšinovou spoločnosťou vnímaní nielen ako reprezentanti uhorskej štátnosti, ale aj ako príčina biedy sociálne slabého obyvateľstva. To ich robilo zraniteľnými a vystavovalo ich pogromovým náladám a aj útokom nežidovského obyvateľstva. Predkladaná monografia vychádza z aktuálneho poznania uvedenej problematiky, má dve syntetizujúce kapitoly a päť analytických z viacerých oblastí života. Už vzhľadom k absentujúcej pramennej báze nejde ani v nich o vyčerpanie celej problematiky, nakoniec, to ani nie je možné vzhľadom k tematickej rôznorodosti každodenného života, a teda i dejín. Autori sa v knihe pokúsili načrtnúť isté tendencie, ktorými prechádzala židovská komunita, keď sa rozpadla monarchia a vznikol československý štát. Pokúsili sa hľadať odpoveď, ako sa menil vzťah východoslovenských Židov k novému štátu, ako a či vôbec sa s ním stotožnili, resp. do akej miery. Samozrejme, aj to, ako sa v nových podmienkach demokratického Československa formoval ich vzťah k majoritnej spoločnosti a naopak, ako sa menil vzťah majoritnej spoločnosti k nim.