Za siedmimi horami. Za siedmimi dolami. A ešte o poriadny kus ďalej, tam, kde sa končia všetky konce sveta, odkiaľ je všade ukrutne ďaleko, na čistinke uprostred čierneho lesa stojí chalúpka. Nestojí rovno. Krčí sa, lebo je už veľmi stará. V chalúpke sedia starký a starenka. Tiež sa krčia. Obaja majú po stotri rokov a navyše je v chalúpke dosť nízky strop. Sedia, sedia, z obloka hľadia, kedy-tedy pozrú jeden na druhého a vzdychnú. „Starí sme. Starí a skúsení,“ riekne starká. „Veru.“ Prikývne starký. „Všetko sme už videli. Už nás nič neprekvapí.“ Usmejú sa jeden na druhého a potom sa zasa zadívajú z okna a čas im pekne plynie. Čože je za oknom také zaujímavé? To, čo posledných stotri rokov o tomto čase. Sedmoro hôr a sedmoro dolín. Na nebi žmúria studené hviezdy. Do korún stromov sa ukladá spať vietor. Krajinu prikrýva snehová perina. „Počuješ?“ zašepká starenka. Podoprie si ucho kostnatou dlaňou a započúva sa do ticha. Starček už nemá taký sluch ako zamlada. Nakloní hlavu, natŕča obe uši k oknu: „Tuším čosi vŕzga.“ Starenka súhlasne prikývne: „To vŕzga sneh. Idú Vianoce.“ Kým Vianoce prejdú sedmoro hôr a dolín, zoderú sedmoro topánok a sedmoro čižiem. Keď vstupujú do chalúpky, nečudo, že sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne. Ale starček so starenkou si za tie roky už zvykli. Pre nich pravé Vianoce vyzerajú takto.