Vek červených mravcov od Tani Pjankovej je dramatický román o veľkom hladomore, ktorý v rokoch 1932 – 1933 zasiahol Ukrajinu a pripravil o život milióny ľudí. Príbeh sleduje osudy troch postáv, Dusje, Svyryda a Soli, ktorých životy sa postupne prepletajú na pozadí hladu, strachu a útlaku. Autorka s mimoriadnou silou opisuje nielen tragédiu jednotlivcov a ich rodín, ale aj rozpad tradičnej dediny pod ťarchou násilnej kolektivizácie a krutého sovietskeho systému. Do deja vstupuje aj alegorická postava Hladu, ktorá pohlcuje všetko naokolo – symbol neúprosnej skazy i neľudskej politiky, čo stála za touto historickou tragédiou. Román, založený na autentických spomienkach svedkov, ocenený Gogoľovou národnou cenou, patrí medzi najvýznamnejšie historické diela ukrajinskej literatúry. Je silnou pripomienkou toho, že pamäť na minulosť je nevyhnutná, ak sa má zabrániť opakovaniu hrôz. “Červené mravce sa množia, zoskupujú v kolónii, svižne sa rozlietajú po Ukrajine – po jej mestách, dedinách, dvoroch. Roztekajú sa tak, ako sa ohnivá rieka rozteká suchými trávnatými úhormi; výstražne pištia – chcú nás ovládnuť, už dávno nie ľudí – drobné nemé chrobáčiky. Obracajú naruby naše komory, naše truhlice, naše vrecká, berú naše matky a deti, ničia nás, vyžierajú nás zo sveta, vyjedajú cukor z našich živých duší a nemajú zľutovania s tými, kto sa ich odváži striasť zo svojej kabanice. Mstia sa nám… Za čo sa nám mstia? Žeby za to, že chceme byť ľuďmi, panovať na svojej zemi, pestovať na nej obilie, jablká, slnečnice? Za to, že chceme svoje deti kŕmiť mliekom a nie slzami? Že sa modlíme k Bohu a nie k ich červenej samici – jej veľ kej matke, ktorej hovoria Vlasť? Ich štípance nielen bolia – zabíjajú. Ich sila sa skrýva v jednote. Nás je stále menej a menej a sme už dávno rozdelení. Naša jednota, naša ľudskosť, naše nástojčivé spojenie so zemou, ktorá nám kedysi dala život, sa vytráca, hasne spolu s nami. Neúnavne sa plazia našimi dvormi, našimi oknami, dojedajú nás: vypíjajú naše medy, naše rosy, srdcia našich kvetov; na našich kostiach stavajú nové mraveniská – stále vyššie a vyššie, stále bachratejšie. Ich mraveniská vyrastajú na spáleniskách našich domov, našich cerkví, našich svätýň. Ich červené odhodlanie vyvoláva hrôzu. A všetko, čo môžeme robiť, je prihliadať sa, ako všetko okolo nás červenie a kruh sa uzatvára.”