Ide o generačný román Viery Benkovej (1939), uznávanej slovenskej spisovateľky, poetky, publicistky žijúcej v srbskej Vojvodine, nositeľky Ceny za celoživotné dielo Spolku slovenských spisovateľov. V ňom sa autorkina pamäť preniesla na Slovensko, väčšina deja sa odohráva – síce v rôznom čase – v obci Čičmany. Benková vzdáva hold svojim čičmianskym predkom, ktorí to v živote nemali ľahké, často za prácou museli ísť aj mimo vlastného kraja a čestne bojovať s chudobou... Je to príbeh ságy rodiny presahujúcej do slovensko-srbskej a srbsko-slovenskej relácie v 20. storočí v kontexte vojnových i povojnových udalostí so silným etnografickým základom a etickým apelom pre nové generácie, aby nezabúdali na vlastné kultúrne tradície a nezanedbávali svoje kultúrne dedičstvo. Na margo svojej knihy autorka v rozhovore s Etelou Farkašovou poznamenala: „Budú musieť prejsť dlhé roky, aby sa ľudia vrátili k studničke pamäti a začali opäť rozprávať príbehy, upozorňovať krásou zapamätaného na to, že život je studňa, z ktorej vody neubúda, ak do nej stále priteká svieži prameň...“