Steinerova kniha o živote, smrti a povstaní vo vyhladzovacom tábore Treblinka je strhujúca. Je možné, že u mnohých čitateľov zostane v emocionálnej pamäti celoživotne. Zanecháva nástojčivé otázky presahujúce situáciu vo vyhladzovacom tábore. Nedajú ľahko obísť. Čo je vlastne človek? Kde sa berie krutosť a vražednosť? Čo je ľudská prirodzenosť? Náchylnosť k poslušnosti voči vodcovi v totalitnom režime môže viesť až k masovému vyvražďovaniu iných ľudských bytostí? Ako možno predchádzať totalitnému zvrhnutiu spoločenstva, štátu a uhájiť slobodu a súcit? Kedy je ešte účinná asertivita? Kedy je už potrebný premyslený boj aj s rizikom smrti? V januári 1942 v čase Hitlerovho Nemecka sa vo Wannsee pri Berlíne stretli vrcholoví predstavitelia NSDAP a SS. Dohodli plány na „konečné riešenie židovskej otázky“. Rýchlo vznikali vyhladzovacie tábory, teda akési fabriky na systematické masové vyvražďovanie. V júli 1942 sa spustila prevádzka v Treblinke. V októbri už bolo v činnosti 13 plynových komôr (celková plocha cca 320 m2). Otravovali v nich ľudí kyanidom (Zyklon B). Naraz mohlo byť zavraždených ľudí z cca 20 vlakových vagónov. Denne privážali 4000-7000 ľudí určených k likvidácii. Stovky zahynuli už pri strastiplnom transporte (dehydratácia, nedostatok vzduchu). Vraždenie trvalo 16 mesiacov. Výpočty smerujú k 870 000 až 1,2 miliónov obetí. 99,5% boli židia. Medzi nimi bola pravdepodobne aj sestra Sigmunda Freuda Rosa Graf. Sinthi a Rómov zahanulo cca 2000. 2. augusta 1943 vypuklo dôkladne pripravované povstanie väzňov vykonávajúcich otrockú prácu pri udržiavaní chodu tábora. 200-250 väzňov utieklo, väčšinu chytili a popravili. Jednému organizátorovi povstania sa podarilo utiecť tak, že zanechal správu. Vyšla v 2000 kópiách a na mikrofilne sa dostala aj do Londýna. V roku 1970 sa konal súd s druhým veliteľom Treblinky Franzom Stanglom. Ako šéf sa staral o hladký chod vyvražďovania. Keď sa odvolával voči rozsudku, povedal: „Konal som iba svoju povinnosť. Moje svedomie je čisté.“ - To nie ja, to povinnosť, to rozkaz.