„Normalizácia“ – jedno z najodpornejších období v našich dejinách vo skvelej satirickej próze klasika česko-slovenskej literatúry. Ladislav Mňačko (1919 – 1994) patril medzi najvýznamnejších česko-slovenských spisovateľov. V počiatkoch svojej literárnej tvorby sa prejavoval najmä ako angažovaný básnik a dramatik, ale už jeho prvé prozaické dielo, protivojnový román Smrť sa volá Engelchen, sa stretlo s nevídaným čitateľským ohlasom a dočkalo sa dvoch výnimočných filmových spracovaní. Roku 1963 opísal temné zákulisie politických procesov v 50. tych rokoch v slávnej knihe Oneskorené reportáže, ktorá mala na domácich čitateľov rovnaký dopad ako v približne rovnakom čase publikovaná novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča. Napísal množstvo reportáží, vydal niekoľko poviedok i noviel a v prelomovom roku 1968 mu vyšiel dnes už kultový román Ako chutí moc. V roku 1967 bol za svoj nekompromisný postoj proti podporovaniu arabskej politiky voči Izraelu zbavený československého občianstva a rozhodol sa preto ostať v zahraničí. O niekoľko mesiacov síce opäť zavítal do vlasti, ale po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy odišiel na dve desaťročia do emigrácie, kde naďalej aktívne pôsobil a tvoril. Začiatkom roku 1990 sa vrátil na Slovensko, ale o dva roky sa ako kritik rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov usídlil v Prahe. Satirický román Súdruh Münchhausen vyšiel roku 1972 zároveň po slovensky a nemecky v západonemeckom exilovom vydavateľstve Index. Mňačkov „orwellovsky“ nekompromisný, no neobyčajne svieži pohľad na „normalizovaný“ život v reálnom socializme patrí dodnes medzi vrcholné diela česko-slovenskej prózy a je dôkazom, že jedno z najtemnejších období našej histórie sa dá demaskovať s humorným nadhľadom.