„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Tieto Kristove slová mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery, kresťanský obraz človeka a jeho životnej cesty. Láska už nie je „prikázaním“, ale odpoveďou na Boží dar lásky. Preto už sv. Augustín napísal: „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“ Z toho dôvodu „s postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky – charita – ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo“, napísal pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (22). Svätý Otec ďalej konštatuje, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a služba lásky, ktoré nemôžu byť od seba oddelené. Preto je služba lásky pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla prenechať iným, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je ako Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo potrebuje (25). Láska – caritas – bude vždy potrebná, a to aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu (28). Podľa vzoru, ktorý nám ponúka podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, je východiskom jednoducho odpoveďna to, čo je v každom čase potrebné: hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť (31). Sv. apoštol Pavol nás vo svojom Hymne na lásku učí, že láska je vždy niečo viac než jednoducho činnosť: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 3). Tento hymnus má byť pre nás všetkých magna charta, pretože v nej sú zhrnuté všetky úvahy, ktoré rozvinul pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej láske. (Deus caritas est) Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach blížneho nie je dať mu niečo zo seba, ale seba samého (34). V tomto zmysle sú večne platné slová z Listu sv. apoštola Pavla Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým...“ (6, 10). „Svedectvo lásky je najpresvedčivejším argumentom, ktorý môžu kresťania ponúknuť ako dôkaz existencie Boha – Lásky, je to najvznešenejšia cesta, o ktorej hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13).“ (Kde je tvoj Boh?, 3). Nech nám aj tieto myšlienky nad skutkami telesného milosrdenstva pomôžu pochopiť a praktizovať to v každodennom živote. František Dancák