Obdobie vzniku a začiatkov vývinu novodobého slovenského národa (1780 – 1848) súviselo so vstupom európskeho tradičného agrárneho spoločenstva koncom 18. storočia do obdobia jeho moderného vývoja spojeného s formovaním národných štátov s občianskou spoločnosťou. Slovami Ľudovíta Štúra začalo definitívne obdobie „národnej rodiny ľudstva – vek národov“, ktoré malo priniesť nový svetový poriadok ustanovovaný po národných, nie dynastických štátoch. Bezpodmienečným krokom k budúcemu autentickému zjednoteniu Európy, nie jej drobeniu bolo však potrebné, aby nevládnuce etnické skupiny – spoločenstvá, Slovákov nevynímajúc, čo najskôr dosiahli vytvorenie vlastných národných štátov. Miroslav Hroch skonštatoval, že príslušníci nevládnucej etnickej skupiny boli charakterizovaní istým stupňom etnickej identity – „t. j. vědomím společného jazyka (příbuzných dialektů), společných či obdobných zvyklostí a společné minulosti“. Od moderného národa sa nevládnuca etnická skupina líšila v tom, že nemala „tradici národní kultury (školství, literatury, politického života atd) ve vlastním spisovném jazyce“, respektívne bola táto tradícia oslabená, alebo pretrhnutá, „chyběl im „národní stát“, netvorili „svébytnou administrativní, resp. politickou jednotku“ a nemali „plnou sociální strukturu“. Kniha Slováci v novom veku národov (1780 – 1848) na viac ako 200 stranách prezentuje začiatky formovania novodobého slovenského národa v podmienkach uhorskej historickej štátnosti. Približuje jednotlivé stránky vzniku a rozvoja moderného národného vývinu Slovákov – ideové podnety a ciele, špecifiká, osvetové a ľudovýchovné, národnoobranné, národnopolitické, sociálno-ekonomické a národnozjednocovacie aktivity i česko-slovenskú jazykovú a literárnu spoluprácu v súvislosti s utváraním moderného národného vedomia Slovákov.