Kniha jedenástich poviedok Amparo Dávila (1928) je výberom z tvorby významnej mexickej poetky a prozaičky, ktorá si čitateľov získava jemnou až lahodnou štylistikou, precíznosťou naratívu, zmyslom pre detail a schopnosťou budovať napätie až do náhleho a nečakaného zvratu. Dávila patrí medzi autorov, ktorí píšu z nevyhnutného pocitu, že texty museli vzniknúť, postavám prepožičiava časť svojich spomienok a skúseností, a tým si poviedky zachovávajú sugestívnosť a naliehavosť. Vo svetovej literatúre je len málo spisovateľov, ktorým sa umeleckou prózou podarilo vyjadriť takú silnú osudovosť, paralyzujúci strach človeka v pasci a vytvoriť takú hmatateľnú predstavu, že svet nie je miesto, ktoré si vieme podmaniť rozumom.