Kde vám bolo, tam vám bolo, v jednej krásnej krajine, všetko bolo dobrovoľné, len rozprávky povinné. A tou krásnou krajinou bola naša vlasť, Slovensko. Naše milované Slovensko, plné lesov, lúk a strání, jazier, riek a vôd. Aj vzácnych, usmievavých a troška tajuplných vôd, ktoré sa skrývajú v hlbinách zeme a ktoré len z času na čas pošlú niekoľko svojich zvedavých kvapiek na priezvedy do šíreho sveta. Alebo ich treba nájsť. Objaviť ich krásu a vďačnosť ich liečivej sily. A o tom je aj táto rozprávka. Rozprávka plná slovenskosti, slovenčiny i človečiny, teda ľudskosti a lásky ku všetkým ľuďom na svete. Ale aj rozprávka plná úsilia, námahy i dôvtipu hľadača, lebo – raz darmo – cesta za objavením prameňa krásy a šťastia býva odjakživa taká. Je to rozprávka, ktorú by náš najväčší rozprávkar Pavol Dobšinský bez váhania zaradil do svojej bohatej zbierky slovenských ľudových rozprávok. Lenže Rozprávka o zázračnom prameni šťastia vtedy ešte nebola na svete. No teraz už je. Našla ju Báseň. Vstúpila básnikovi do sna a zostala v ňom až do konca. Preto je aj plná poézie, plná básničiek, čo túžia po kráse slovenského slova.