Kniha Joan Didion osciluje na pomedzí eseje, autobiografie a románu. Autorka v nej mapuje jeden rok od smrti svojho muža Johna Gregoryho Dunnea. Vťahuje nás do svojho „magického“ myslenia, ktoré sa pre jeho stratu stalo myslením vychýleným, odkloneným od reality. V období takmer štyridsiatich rokov s ním zdieľala nielen rodinu s adoptovanou dcérou (o ktorú prišla o dva roky po smrti Johna), povolanie spisovateľky a publicistky, ale predovšetkým spoločne prežitý čas života: „dvadsaťštyri hodín denne, čo zostávalo zdrojom bujarého veselia aj zlej predtuchy pre moju mamu a tety. ,V dobrom aj v zlom, ale nikdy nie celý deň,‘ hovorievali mi v prvých rokoch manželstva. Nedokážem spočítať, koľkokrát za deň, celkom obyčajný deň, sa objavilo niečo, čo som mu nutne musela povedať. Toto nutkanie ma neprešlo ani po jeho smrti. Už mi však nemal kto odpovedať.“ So stratou sa nevyrovnáva, ale ju cez krátke spomienky vkladané do pradiva svojho života opätovne prežíva a zakomponováva do novej, nevyžiadanej etapy bytia bez Johna. Vťahuje nás do rozličných období a prostredí, sme svedkami veselých i smutnejších príhod i osudov rôznych ľudí. Text Joan Didion sa číta aj nečíta ľahko, je boľavý aj liečivý, môže byť návodom, porovnávacou štúdiou, odkazom z minulosti alebo prípravou na budúcnosť. Rok magického myslenia sa stal takmer okamžite klasikou a denník Guardian ho zaradil na 2. miesto v rebríčku 100 najlepších non-fiction kníh všetkých čias.