Dielo „Rímsky cisár ako spoločenský reformátor ergo teória sociálnej evolúcie v praxi“ vychádza pôvodne z dizertačnej práce autora. V rámci jej obsahu sa zameral na dva zdanlivo úplne rozdielne objekty skúmania. Jadro matérie tvorí inovatívny a nedogmatický výskum rímskej štátnej správy na prelome republiky a principátu, na ktorých ilustruje oveľa väčší a podstatnejší portrét teórie sociálnej evolúcie, ktorá má univerzálnu aplikovateľnosť a farebne vysvetľuje spoločenské vzťahy minulosti, súčasnosti a uvádza možné perspektívy aj do budúcnosti. Historický výskum antickej rímskej správy a teoretickej sociológie tvorí približne pomer 3:1, v závislosti od jednotlivých kapitol. Dielo je rozčlenené do troch častí vynímajúc záverečné stanoviská. Prvá stať sa orientuje na teoretické východiská a vnímania interpretácie rímskej ústavy od dobových rímskych autorov, asimiláciou na troskách západorímskej ríše, ranostredovekého prispôsobenia východorímskou ríšou a arabskou civilizáciou, scholastickou dogmatikou, renesančným znovuoživením, revolučnou asymetriou, až po moderné výklady. Druhá stať kladie proti sebe vzťah rímskej spoločnosti a rímskej obce, štátu a ústavy, unikátnosti a univerzálnosti rímskych ústavných zvykov. Na osvieženie je začlenená vsuvka, porovnanie vybraných ústavných princípov súčasného ústavného poriadku SR a antického Ríma. Najobsiahlejšia tretia stať sa venuje úradu cisára z rôznych uhlov, pohľadov a relácií k ostatným zložkám štátnej moci. Všetky tri state sú pretkané vhodnými odbočkami, v ktorých autor poukazuje a vysvetľuje hlbšie dôvody, samotné fungovanie a naplnenie uvedených výsledkov pomocou princípov teórie sociálnej evolúcie. Rozsiahly záver vytvára akési resumé z bohatej faktografickej matérie a následné preskočenie k vytváraniu konkrétnych záverov. Autor nemá v úmysle uvedeným dielom vytvoriť jednoznačné závery ako skôr vyvolať vedeckú diskusiu, oživiť teoretickú sociológiu, historiografiu, a mnohé iné spoločenské vedné odbory, ktoré oproti prírodným vedám stagnujú.