Citlivý a zároveň ironický pohľad na ukrajinskú rodinu, ktorú vojna vytrhla z domova, no nie z koreňov. Tolik si práve splnil životný sen: štyri tisícky kilometrov od celej svojej otravnej rodiny si kúpil dom, ktorý si plánuje zariadiť podľa svojich predstáv. Vojna mu však skrížila plány a pod jeho novonadobudnutou strechou sa ocitli jeho mama, jednonohý strýko, vzdialená sesternica so svojím uslintaným psíkom, sestra s depresívnou kamarátkou a dokonca aj mačky – svokra s nevestou. Zatiaľ čo Ukrajinu ničia bomby a zabíjajú stovky a tisícky ľudí, Tolik prežíva inú vojnu. Je to vojna všedných dní, vojna ľudí, ktorí sa v cudzej krajine snažia vytvoriť dočasný domov s vôňou paradajok. Prežívajú v neznesiteľnej obyčajnosti každodennosti, hoci v duchu zostali doma, v Ukrajine. Vojna ich však sprevádza na každom kroku. Je ako dlhý rebrík, čo dosiahne všade. ***** „Toličok,“ ozvala sa raz Hryhorivna a Tolik hneď zbystril, lebo to oslovenie bolo predzvesťou vydierania a manipulácie. Zdvihol pohľad. „Načo ti je ten kaktus hen v rohu?“ Pri dome rástol asi dvojmetrový kaktus s rozvetvenými širokými listami. Bol košatý, opieral sa o stenu a naťahoval svoje ostnaté dlane k okoloidúcim. „Mne sa kaktusy páčia,“ povedal Tolik. „Ja by som ho vyrúbala,“ navrhla Hryhorivna. „Mne sa kaktusy páčia,“ zopakoval Tolik. „Kaktusy odoberajú energiu,“ začala so svojimi feng šuej trikmi. „Vnútri domu pohlcujú elektronické žiarenie, ale čo robí pred domom? Len vyciciava energiu.“ „Ja som plný sily a energie,“ povedal Tolik a sotva otvoril svoje večne ťažké viečka. Hryhorivna vedela, ako zahubiť akýkoľvek strom, preto mlčala. „Ak sa čo i len dotknete môjho kaktusu, vytrhám vám paradajky,“ vstal Tolik.