Starostlivo naplánovaná vražda ukončí život úspešného bratislavského podnikateľa. Obeťou trestného činu sa stane aj jeho manželka. Vrchný komisár Ledecký so svojím tímom preberá pátranie. Možných motívov je však zrazu akosi priveľa. Novodobý finančný žralok si v podnikaní rozhodne nedával servítky pred ústa a tých, ktorým zničil život alebo zásadným spôsobom skrížil plány, je neúrekom. Nevyžiadanú posilu dostanú bratislavskí policajti z oddelenia vrážd od Úradu pre boj s organizovanou kriminalitou. Na začiatku sa dokážu zhodnúť iba na jednom: priveľa podozrivých – kriminalistova smrť. Ledecký tápe v tme, ale postupne sa prepracúva k nádejnej stope. Dvojica detektívov zo špecializovaného prezidiálneho útvaru má však o vyšetrovaní svoje predstavy. Kto z nich má pravdu a kto sa tentoraz mýli? Vedú stopy do podsvetia, k organizovanému zločinu alebo pôjde tak ako vo väčšine Ledeckého prípadov o niečo čisto osobné? Nová kniha Václava Neuera Priveľa podozrivých prináša ďalší príbeh vrchného inšpektora Ledeckého a jeho kolegov. Autor voľne nadväzuje na svoje predchádzajúce romány (Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou, Nenapravený omyl, Tiene minulosti, Prekliate dedičstvo a Uplakaná jeseň), ktorých hlavnými hrdinami sú členovia bratislavskej „mordparty“. Vychádza zo svojich skúseností elitného policajta a z detailnej znalosti práce polície a jednotlivých jej útvarov. Ukážka z textu Hlúčik vyšetrovateľov stojacich pri hromade kovu, ktorá ostala z oboch áut, sa začal rozchádzať. Major Chovanec im vydal posledné pokyny. „Dali ste si načas,“ povedal namiesto pozdravu, keď sa k nemu konečne dostali. Nebolo v jeho kompetencii, aby im čokoľvek vyčítal. Takým človekom bol iba komisár Peteraj, vedúci oddelenia vrážd a súčasne riaditeľ odboru násilnej kriminality bratislavského krajského riaditeľstva. „Utieklo nám niečo?“ odpovedal na výčitku Ledecký. „Vlastne ani nie,“ mávol rukou vyšetrovateľ. Ledeckému neušlo, že je napriek zime spotený. Zvyšky vlasov, ktoré mu ešte ostali, sa mu lepili na čelo. „Kde je?“ spýtal sa ho, keďže obaja detektívi sa doteraz márne rozhliadali po obeti. „Tu,“ odviedol ich k jednému z neďalekých kríkov. „Teda aspoň ten najväčší kus.“ Na zemi ležalo torzo tela s takmer na uhoľ spálenou hlavou a nohou. Ostatné časti chýbali. Nebol to pekný pohľad. Z obnaženej dolnej čeľuste trčali neprirodzene dokonalé biele zuby a z roztrhnutej brušnej dutiny vyliezali vnútornosti. „Zvyšok je naokolo,“ lakonicky skonštatoval vyšetrovateľ, pričom rukou vo vzduchu urobil polkruh. „Popravde, zatiaľ ani neviem, či sme už našli všetko.“ „Mizerná robota,“ posťažoval sa Machrák. Široko-ďaleko by sa nenašiel nikto, kto by mu nedal za pravdu.