Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí. "V tme, čo oberá nás o svetlá lámp Sadajú úkradmo k čaši tušu Bez obáv vyzliekať pravde háb Ochotní vykostiť pred nami dušu ... Tú vlastnú... Prazvláštni alchymisti Snílkovia - sú Realisti! ... Ján Marton? - je taký istý..." Sveťo Vladař (spevák skupiny HT) Ukážky básni z knihy: Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu Si ako slnko nad temným výjavom neurčitej viery. Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu. Si Vianocami mojich pohrebov v gurmánskych papuliach lásky. Si batoľa i starena. Stena prekrásneho výjavu nad utrpením tmy. Si premena mojej doby, môjho rytmu i tónu. Hlas mojich pochodní, zrodu i smrti. Skutočne existuješ. A to je na tom to najstrašnejšie.. Dlhá a nežne blčanlivá I. Chcel by som byť tvojim pohárom. Tesne pred pol štvrtou v ďalšej básni. Cez okno však len lámem lúč, a vravím slnku ešte nezhasni tú prekliatu vec: Deň. II. Ohnivé dunenie mojich stotín, iba napája tušenia a podobne poslednú nádej na nové ráno a tú istú teba. Len tak, akoby bola noc nad čakanie vzácnejšia. Dlhá a nežne blčanlivá. Ako ohne v tvojich studniach. Je ráno plné okien Všetko, čo mám, vo svojej sopke, sú obrazy. Bez rámov a ochranných skiel. Všetko, čo mám, je ráno, keď sa nadýchnem vetra, čo mi posiela tvoje vlasy. Tvoje ruky. Po vetre v tom istom obraze bez rámu. Lebo je ráno v opuchnutých očiach. V úsmeve motýľa, čo sa ukryl do rozprávkovej knihy. Je ráno teba a mňa. Sopiek a slnka. Usmej sa. Hovorím si a v dlaniach lámem kamene. Je ráno plné okien a teba. Strácam dych a slová. Znova v priamom prenose, keď ti hladím vlasy. Oknami, čo ostali mi namiesto očí.