Usmiala sa. Už to nebola tá ustráchaná mladá žena, ktorá sedela v ten večer na obrubníku v úzkej, slabo osvetlenej uličke Malej Strany a triasla sa od strachu pred dvomi kreténmi, ktorí ju napadli a chceli okradnúť. Osud chcel, aby som sa motal v tých inkriminovaných miestach a... Bol to však skutočne osud? Spomenul som si na udalosť z Mlynickej doliny. Doteraz mi znel v hlave rázny hlas, ktorý ma vyháňal späť do života. „Máš poslednú šancu... Teraz choď! Marš! Hybaj naspäť!“ Mykol som vyľakane hlavou a roztržito sa poobzeral. „Hej, si tu? Si tu so mnou?“ spýtala sa začudovane. „Nad čím rozmýšľaš?“ Tentokrát som sa usmial ja. „Prepáč, niekam som sa stratil. Už som späť.