Milé čitateľky, čitatelia, s bázňou a dôverou vám predkladám výber zo svojich poviedok. Zostavil som ho z niekoľkých starších – počnúc poviedkou Suliko, ktorú som napísal v roku 1984, ale publikujem ju až v tejto knihe, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Zájdeme spolu na Podzávoz, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke. Tieto dielka zahŕňala moja prvá kniha Lepší ako včera, vyšla však v neveľkom náklade. Rozhodol som sa preto znovu vydať najlepšie zo starších poviedok a doplniť ich novými, ktoré som napísal v posledných rokoch. Väčšinu príbehov som zažil alebo mi ich prerozprávali. Ten, ktorý mi rozprávala moja dcéra Adela, som si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Dievčatko bolo skvelou tanečníčkou, a keby nie zákernej choroby, nepochybne by z nej vyrástla tanečná jednotka. Sily jej ubúdali, svoju obľúbenú reláciu Let's Dance sledovala z nemocničného lôžka. Moderátorka tohto programu, tiež Adela, chodievala pravidelne na detskú onkológiu podeliť sa s deťmi o radosť i nádej. Snom chorého dievčatka bolo mať aspoň raz na sebe také krásne šaty, aké pre moderátorku navrhoval známy módny návrhár. Adela teda poprosila Ferka Mikloška a ten navrhol malej Adelke najkrajší model, aký dovtedy vyšiel z jeho dielne. „Vyzeráš ako anjel,“ povedal Ferko, keď hľadel na vychudnutú postavičku v nádhernej róbe. „Ujo, môžem si ich nechať dozajtra?“ poprosilo dievčatko. „Príde ma pozrieť mama, rada by som sa jej v nich ukázala.“ Keď ráno mama pricestovala, Adelka meravo, ticho ležala. Zaspala vo svojich vysnívaných šatách naveky. Rád by som jej túto knihu venoval. Aj tej druhej Adelke. Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym... ba aj bezmocným zvieratkám. Jozef Banáš