Veršami Proglasu akoby zhora nadol prechádzal dlhý rez mečom. V texte sa tak možno stretnúť s odkazmi na biblický text, ktorý má vo všeobecnosti vysoký status a ich uplatnenie nás neprekvapí, zároveň s tým však aj so slovami evokujúcimi telesný rozkl ad, na ktorý je ťažké myslieť inak ako s nevôľou. Pojmy sú v ňom postavené oproti sebe v ostrých protirečeniach, aj za cenu absurdného vyznenia, sémantické konzekvencie jednotlivých tvrdení sú ilustrované názorne, na príkladoch zo sféry ľudského tela , ktorá je každému dôverne známa. V konečnom dôsledku sa tak v tom istom texte stretávajú vznešené opisy vône kvetín, sladkostí, slová ako Boh, rozum, slovo s odkazmi na nozdry, uši či dokonca hnis. Takéto uvažovanie zodpovedá špecifi cky stredovekému prístupu ku skutočnosti, keď sa pozorovanie zmocňuje významu predmetov a javov vôkol seba prudko, odhodlane, ale často aj drsne, v hrubých rysoch, mimo dovtedajšej tradície, po prvýkrát. Čitateľ v takýchto textoch čelí nezvyčajnej si tuácii, ocitá sa takmer na začiatku akéhokoľvek písania a čítania, uprostred priestoru plného kontrastov a protirečení. Svet a v jeho rámci aj reč a literatúra nie sú ešte zobrazované neutrálnym spôsobom, ako objektívne prostredie zaliate vyrovnaným osvetlením, ale nadobúdajú ráz bojiska, v ktorom sú jednotlivé slová jedno od druhého zreteľne oddelené, stáva sa miestom stretu antagonistických síl. Na jednej strane tu stojí schopnosť ľudí vnímať spanilosť svojich duší, ich túžba sa radovať, o bjaviť rajský život, aby na strane druhej o to viac vystúpila temnota hriechu a skaza tohto sveta. Naliehavo sa mu oznamuje, že prostredie, v dosahu jeho zmyslovej skúsenosti, je odsúdené k zániku. Exponovanosť stredovekého literárneho štýlu pr edpokladá pripravenosť vnímať svet aj slová a myšlienky vyhrotene. Vytvára podmienky pre osobnú účasť na tom, čo sa formuluje; korešponduje so stanoviskom človeka, ktorý sa, na rozdiel od Raffaelovho rytiera, cíti byť tým, čo vidí, ešte bytostne zaujatý. O pravej reči (Proglas)