Poézia Juliety Valero je mimoriadne súčasná vo svojej naliehavosti vysloviť existenciálne pochybnosti modernej spoločnosti jazykom, ktorý osciluje medzi modernou a postmodernou. Otvára pred nami sieť surrealistických obrazov, nových možností básnického vyjadrovania i hru so slovami a s obrazmi. Jej básne sa často javia ako koncentrované zhluky imaginácií na pomedzí možnej reality a predstáv. Ľudský život sa zacykluje v uzavretom kruhu vlastnej intimity, ale vnútorný svet sa znovu a znovu otvára svetu v pohybe tak, ako ho môžeme pozorovať z obloka vlastnej izby, v nemocničnej čakárni alebo na pozadí dejinných udalostí.