Monografický súbor štúdií o problematike realizmu v slovenskej literatúre je v poradí treťou samostatnou vedeckou knihou literárnej historičky Marcely Mikulovej, erudovanej a uznávanej odborníčky na slovenskú literatúru druhej polovice 19. storočia. State o tvorbe Martina Kukučína, Boženy Slančíkovej-Timravy, Jozefa Gregora Tajovského, Janka Jesenského, o literárnokritickej koncepcii Tichomíra Milkina, ale tiež o prístupoch Oskára Čepana opakovane potvrdzujú autorkino zaujatie o popretie výkladovej predstavy o homogénnej panrealistickej línii v slovenskej próze, s následným dôrazom na moment štýlového synkretizmu a mnohotvárnosti dobových autorských poetík. Marcela Mikulová odhaľuje a analyzuje mnohoraké protirečenia, utvárajúce obraz literatúry daného obdobia, ponúka nové pohľady, avšak s tým, že jej chápanie interpretácie vychádza z rešpektovania kategórie tajomstva, tak autora, ako aj textu.