Hana, dvadsaťsedemročná mladá žena, často sedáva vo svojej izbe s oknom do záhrady a sníva o tom, že jej život bude celkom iný ako matkin a babkin. Túži žiť v meste, vydať sa za bohatého muža a je odhodlaná urobiť pre to čokoľvek. No zaslepená vlastnými predstavami aj strachom, že jej to nevyjde, robí veľa chýb, ktoré sa naprávajú veľmi ťažko. „A o svadbe ste už hovorili?“ pokračuje teta Jarka. Hana ide vyletieť z kože. Najradšej by ju už videli pod čepcom... pekne obklopenú mužom a aspoň tromi deťmi. Zhrbenú nad sporákom, utierajúcu pokakané zadky. Ďakujem pekne. Chcem niečo iné... chcem viac. Vie však, že by im to nikdy nevysvetlila. Rovnako ako to, že v ich očiach je starou dievkou. Celá dedina si o nej pošuškáva... Nečudo. Jej vrstovníčky majú už dávno svoju rodinu, niektoré už deti, ktoré chodia do školy... „Nie, teta, nehovorili. A čo keby sme radšej hovorili o niečom inom?“ navrhne rovno, vie, že inak sa ich tak ľahko nezbaví. „A to už prečo?“ začuduje sa tetka Beta. „Máš roky na vydaj, mali by ťa tieto veci zaujímať. Keby si bola šikovnejšia, starký by sa dožil aj pravnúčatka.“ Hane dôjde dych. Prudko vstáva, až prevrhne stoličku, na ktorej sedela, a zatína ruky v päsť... nevie, čo chce povedať, niečo však musí... pretože inak sa zadusí horkosťou a pocitom nespravodlivosti. Jej postoj pripomína bojovníka v poli. Síce bez zbrane, ale o to bojovnejšieho.