Jednou z najnáročnejších oblastí historického výskumu je biografia vybranej osobnosti. Platí to pri každom človeku, bez ohľadu na to, aký význam mal v dejinách. Každá pozícia, v ktorej sa nachádzal, mala a má svoje špecifiká, ktoré historik musí vziať na vedomie a ktoré sa spravidla vyjavia z množstva kvalitných a relevantných informácií zakotvených v rôznych prameňoch. Dôležité osobnosti svetového formátu, ale aj osobnosti celoštátneho či celonárodného významu sú nepochybne vďačným objektom historického výskumu. Zložitejšie je to však pri ľuďoch, ktorí nespadajú do rámca najvýznamnejších historických osobností, no i napriek tomu zohrali svoju úlohu v živote spoločnosti. Spravidla ich pozostalosť je oveľa skromnejšia, ak sa vôbec zachovala, a aj historická pamäť spoločnosti „deravejšia“, nezachytáva všetko, čo by historika zaujímalo a čo by potreboval k rekonštrukcii životného príbehu vybraného človeka. To je aj prípad rusínskeho roľníka, drobného podnikateľa, iniciátora družstevnej myšlienky vo svidníckom regióne, bojovníka proti sociálnej nespravodlivosti a nakoniec aj senátora v Národnom zhromaždení mladej Československej republiky Jurka Laža. Meno Jurka Laža sa nachádza v análoch najvyššieho československého zákonodarného orgánu – Senátu Národného zhromaždenia. Tam interpeláciami upozorňoval na problémy rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska a žiadal vládu i parlament, aby prijali také zákonodarné i vládne rozhodnutia, ktoré by tomuto ťažko skúšanému ľudu aspoň trocha uľahčili jeho existenciu, a to o to viac, že už v závere roku 1918 a začiatkom roku 1919 podporoval začlenenie územia, na ktorom žili, do vznikajúceho Československa. Kniha Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a jeho doba (1867 – 1928) nepodáva vyčerpávajúci obraz o tomto rusínskom roľníkovi a senátorovi, ktorý i napriek tomu, že osobne spoznal vyspelý svet Spojených štátov amerických pred prvou svetovou vojnou, neskôr lákavý svet hlavného mesta Československej republiky a stretával sa s poprednými osobnosťami československej politickej scény, ostal verný svojmu rodnému, no chudobnému kraju, svojim druhom – rusínskym roľníkom, ku ktorým sa nikdy neprestal hlásiť. Lažo k nim bytostne patril a im sa snažil podať pomocnú ruku, aby sa vymanili z biedy sprevádzajúcej ich a ich predkov, ktorý však rozhodne nechcel, aby sprevádzala aj ich potomkov.