Nauka reči slovenskej nepopierateľne napĺňa postuláty životaschopnosti a stálej aktuálnosti vo všetkých rozmeroch, ktorými môžeme merať jej význam. Na prvom mieste stojí jej vedecký rozmer: Ľudovít Štúr v nej utvoril a predstavil vyvážený systém, podľa jeho slov „zaokrúhlený stroj“ nového spisovného jazyka, ktorý mal v búrlivých aj prelomových časoch napĺňať náročné dorozumievacie, ale aj národno-integračné úlohy slovenského národa. S vedeckým rozmerom je neoddeliteľne zviazaný kodifikačný rozmer: autor vo svojom diele podal kompletný opis a výklad normy nového slovenského spisovného jazyka, ktorý mal spoľahlivo plniť všetky funkcie pripisované takejto cieľavedome kultivovanej a celonárodne platnej podobe nášho národného jazyka. Dôležitou súčasťou Štúrovho spisu bola originálna kodifikácia pravopisnej sústavy nového spisovného jazyka. Výrazný bol národno-zjednocovací rozmer nového spisovného jazyka... Na ceste k tejto celonárodnej jazykovej, no nielen jazykovej jednote Slovákov mu, ale nie iba jemu ako pevný maják svietila aj jeho Nauka reči slovenskej ako objaviteľské a originálne vedecké aj kodifikačné dielo o slovenčine, ale aj ako hymnus lásky k slovenčine. A svieti aj nám doteraz.