Jakub Bosák sa v jednej chvíli ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Raz ráno sa prebudil a bol nikto. Nezostalo mu nič. Ani meno, ani titul, postavenie či majetok. Všetko zmizlo. Čo na tom, že čin, za ktorý ho odsúdili, nikdy nespáchal. Jakub bol rozhodnutý začať odznova, zabudnúť na minulosť a žiť len pre svoje dcéry, ktoré na neho doma čakali. Lenže nie vždy vyjde všetko tak, ako si človek zaumieni. Pred Jakubom stála najťažšia skúška, získať si dôveru svojej dcéry, ktorá trpí ťažkým Aspergerovým syndrómom. To ešte netušil, že sanatórium Nádej, v ktorom sa Michaela lieči, ukrýva za svojimi dverami tie najťažšie skúšky. Záhadné veci sa postupne odkrývajú a budú nemilosrdne bolieť. „Toto je kto?“ zmenil tému a ukázal prstom na dievča asi vo veku desať, jedenásť rokov. Kým Barborka mala Kristínine oči, tá slečna bola úplne ako ona. Črty tváre, úsmev, zasnený pohľad. „To je Miška, narodila sa niekoľko mesiacov po tom, ako ťa zatvorili,“ odpovedala mu tichým, priam posvätným hlasom. „Naša Miška? Moja dcéra?“ „Kto iný. Mama bola šťastná, keď sa narodila.“ „Kde je teraz? Prečo nie je s tebou?“ „Je v ústave sociálnej starostlivosti.“ „V ústave?!“ „Áno, pre mentálne postihnuté deti,“ Barborkina tvár posmutnela a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Je chorá? Mama mi nič také nepísala,“ nechápal. „Nechcela ťa rozrušiť. Hovorila, že máš toho dosť, že potrebuješ pokoj a aj tak nám s Miškou nevieš pomôcť.“ „Čo jej je?“ „Má Aspergerov syndróm.“