Emi po rokoch v emigrácii navštevuje rodné mesto. Pred očami ožívajú spomienky na detstvo, život v ošarpanom košickom činžiaku, ponuré povojnové roky. Malej školáčke Emi sa však tie časy vôbec nezdali smutné, len napínavé, zaujímavé. Päťdesiate roky v meste, kde spleť jazykov nikomu nevadila, hovorilo sa najmä po maďarsky, po slovensky sa skôr len „hutorilo“, znela aj čeština, tiež mantácka nemčina a jidiš. Náhoda zaviala obyvateľov do jedného domu a osud ich poťahoval za šnúrky ako figúrky v bábkovom divadle.Erika Füle. Narodila sa v Košiciach (1947), študovala v Bratislave, neskôr sa dala na dráhu vysokoškolskej učiteľky, odbor štatistika. Dva roky pred pádom komunizmu, keď nik nedúfal, že niekedy aj skončí, emigrovala do Švédska, kde žije dodnes. Prednášala na univerzitách v Lunde a Malmö. K dvom rodným jazykom detstva a mladosti tak pribudla švédčina. Literárnym jazykom Eriky Füle však vždy bola slovenčina. Občas písala do novín, ale väčšinou len do šuplíka. Prvá kniha vyšla v maličkom náklade v roku 2001, boli to krátke rozprávania o Kanárskych ostrovoch (Vianoce v Mogane), do kníhkupectiev sa akosi ani nedostala. Neskôr sa pustila do Motýľov v klobúku, mozaiky obrazov z detstva, ktoré sa jej ako neodbytný film neustále odvíjali pred očami a tlačili sa na papier.