„Myslíš, že budem bojovať s nejakou príšerou?“ „Na to sa mi zdáš príliš maličká a neozbrojená.“ „Možno aj príšera bude malá.“ „Radšej by som nestretol príšeru.“ „Ja by som chcela nejakú vidieť. Ah, aha, tam je to?“ „Čo?“ „Skalná stena s výklenkom, v ktorom visia kľúčiky.“ „Len opatrne.“ „Dobre,“ prikývla škriatkuľka a prestala sa ponáhľať. Vtedy si uvedomila, že stíchlo aj čudné vrčanie v lese, ktorý obklopoval chodník. Nebola si istá, či sa jej to len nezdalo, preto zrýchlila a vrčanie pripomínajúce vlka pred útokom zosilnelo. Znova spomalila, až sa dostala k skalnej stene. V lese nič nezazrela, ale stále sa pozorne obzerala okolo, či niekoho alebo niečo neuvidí. Ku kľúčikom viedol strmý, ale zdolateľný chodník. Vyšla po ňom hravo a zrazu bola pri kľúčikoch – bolo ich dvanásť. „Ktorý si mám vybrať?“ spýtala sa papagája. „Sú všetky rovnaké?“ „Niektoré sú zlaté, iné strieborné,“ povedala škriatkuľka a prizrela sa kľúčikom bližšie. To ju pobavilo, pretože v ich lesku zbadala svoj odraz. „Ja som ale špinavá!“ zabávala sa, no potom ju čosi zarazilo. Nie vo všetkých videla svoj odraz, v skutočnosti len v jednom, v tom prvom. Bez váhania si ho zobrala. „Tento je môj, tento patrí mne,“ v jej hlase bolo cítiť odhodlanie. Vedela, že svoj kľúčik už nikdy nikomu nedá. „Teraz už len zvládnuť cestu späť,“ povedal papagáj. „To už nejako zvládneme,“ usmiala sa spokojne škriatkuľka a zrazu si na chodníku pred sebou všimla tieň a hneď nato obrovského vlka. Každý z nás má okolo seba škriatkov, sú malinkí nenápadní, preto ich možno ľahko prehliadnuť. Ja som tých svojich prehliadala dlho, ale keď som sa raz zadívala do ich sveta, nevedela som od neho odtrhnúť zrak. Možno ste už aj vy nejakého škriatka videli, alebo sa vám občas zdalo, že ho vidíte, ale keď ste sa pozreli lepšie, nik tam nebol. Sú plachí, ale sú tu, s nami, pri nás a aj pre nás. Práve o tom sú príbehy tejto knihy, príbehy Krajiny škriatkov.