„Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a potom statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť.“ Píše sa rok 1968. Amin premenil neúrodné pole na prosperujúce hospodárstvo a stal sa súčasťou novej buržoázie, ktorá verí v pokrok, oslavuje život a s nádejou hľadí do budúcnosti. No krajina, ktorá si len nedávno vydobyla slobodu, ešte stále hľadá samu seba – rozpoltená medzi tradíciou a modernitou, medzi povrchnou ilúziou Západu a nevyrieknutou hanbou minulosti. Na tomto nestabilnom pozadí vyrastá nová generácia, ktorá sa odmieta prispôsobiť. Deti tých, ktorí bojovali o nezávislosť, sa samy musia rozhodnúť, akú cenu sú ochotné zaplatiť za slobodu, telom aj dušou. Román Dívajte sa, ako tancujeme pokračuje v pútavej rodinnej ságe, ktorú Leila Slimani začala románom Krajina iných – Vojna, vojna, vojna s rovnakou emocionálnou hĺbkou, nezabudnuteľnými postavami a nekompromisným pohľadom na spoločnosť, ktorá sa mení, no nie vždy vyvíja.