Košického literáta Štefana Lazorišáka v 70. rokoch odviali životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry, nasledujúcich desať rokov sa pohyboval v prostredí undergroundovej scény, v novembri 89 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za zmeny. Bezprostredná nežnorevolučná skúsenosť mu umožnila tvoriť autentickú literatúru, prezentovať sa publicisticky. Teraz sa pripomenul knihou Koniec služobnej cesty. Časť Denník nezvestného je rekonštrukciou čiastočne stratených textov z polovice 80. rokov, časť Čas rozjímania publikoval roku 1986 v českom samizdatovom periodiku VOKNO, ktoré reprezentovalo undergroundovú kultúru. Rovnomenná časť Koniec služobnej cesty je novelou s kafkovskými črtami. „Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno,“ povedal autor o novele, ktorá reflektuje životný pocit ľudí v totalitnom režime. Postavy sa tu pohybujú v labyrinte neprehľadných pomeroch, vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. Dejová línia podčiarkuje stratenosť jedinca, jeho pocit bezmocnosti voči cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Prítomné sú zvláštne a nesúvislé dejiská – vlak, byt, hotel, vlaková či policajná stanica. V priebehu deja sa čitateľ dozvedá o temnom charaktere moci, priebehu vyšetrovania hlavnej postavy, ktorá nepozná dôvod prenasledovania. Napokon sa búri proti byrokratickej, bezcieľnej, zmyslu zbavenej mašinérii. Novela má blízko k expresionizmu a treba ju chápať ako parabolu. Namiesto úvodu je v knihe uverejnený rozhovor Dozrel čas na objektívne svedectvá. Lazorišák v ňom odkrýva fakt, že „na Slovensku sa v poslednom čase dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho ´disentu´ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred novembrom 89 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg.“