Pre Uhorské kráľovstvo bol raný novovek, no najmä jeho prvé dve desaťročia, osobitne ťažkou epochou. Po tragickej bitke pri Moháči si Osmani vybudovali v krajine vlastnú dŕžavu a z iba nedávno prekvitajúcej stredoeurópskej mocnosti sa stalo bojisko, nárazníkový priestor, stojaci v ceste vojnovej mašinérii islamu. Práve v tomto období sa v Uhorsku udomácnila reformácia, ktorá priniesla mohutný rozvoj školstva, vzdelanosti, myslenia a kultúry. Nasledujúce 17. storočie sa potom nieslo v znamení najprv nesmelej, potom však stále silnejúcej rekatolizácie. Tá po násilných excesoch, krvavých súdoch a galejníkoch pokračovala v poslednej tretine 17. storočia menej násilnými, no účinnými metódami, až sa na sklonku storočia zakonzervovala náboženská tolerancia ako nový fenomén habsburskej, ešte stále absolutistickej politiky. Publikácia je výsledkom snahy autorov o lepšie poznanie spomínaných udalostí a procesov náboženského vývinu na území historického Uhorska v ranom novoveku.