Dlho ležal malý čierny zošit na písacom stole. Z času na čas som v ňom zalistoval a potom som ho položil na staré miesto. Kedysi mi ho dal otec – vynikajúci etnograf a múzejník. Boli v ňom poznámky z rozprávania starých ľudí, piesne, zapísané zvyky a povery. Zaujímavé čítanie na všetkých stránkach, no mňa priťahovali najviac tie, na ktorých sa hovorilo o strigách a mátohách, o zaklínaní i tajomných silách. Tie mali v sebe čosi magické. Učarovali mi. Onedlho k starému zošitu pribudol nový. Modrý a o poznanie hrubší ako ten prvý. Ale ten som už napĺňal sám. Riadok po riadku som ukladal rozprávanie starého otca – železničiara, ale aj ďalších, čo si ešte spomenuli na príbehy z dlhých zimných večerov v kúdeľných izbách. Keď rozprával starý otec, oči mu žiarili akýmsi zvláštnym ohňom. Spomínal a ja som vtedy zhasil svetlo v izbe tak, ako to bolo kedysi zvykom, otvoril som dvierka na peci a nie uhlie, ale polienka som prikladal. Pukotali v ohni, kvílili a syčali ako čarujúce strigy, ako keď sa zlo so svetom lúči. A poskakujúce tiene v kuchyni mi premietali svet starého otca: drevenice, vyrobených ľudí, ich mozoľnaté dlane, tvrdú, často kostrbatú reč, ktorá zmäkla vari len v piesni a v rozprávkach. Tak, ako aj ľudia. Vedeli sa rozcítiť pri piesni, veď vložili do nej svoje srdce. Do príbehov a rozprávok zas ukryli svoju skúsenosť, svoje poznanie, ale aj nádej, že sa raz ich svet zmení v lepší, spravodlivejší, že bude bez závisti a neprajníctva, bez škodoradosti i ľudskej hlúposti. Závisť, nežičlivosť i ľudskú hlúposť ktosi už dávno nazval najväčším zlom, či strigônstvom, ktoré len múdrosť s odvahou a láskou môžu premôcť. To však všetci nedokázali, ale držali palce odvážnym a múdrym, s ktorými sa v príbehoch i rozprávkach neraz sami stotožnili. Často sme sa so starým otcom rozprávali dlho do noci. Skutočný život sa v rozprávaní prelínal s dávno počutým i vymysleným. Tak akosi jednoducho. Nenásilne. Stierali sa hranice medzi spomienkami a fantáziou. Neraz si k nám prisadol i môj otec a mama, tá s úsmevom, ktorému som naplno porozumel až po rokoch, do tohto rozprávania vnášala vôňu čerstvo pečených šišiek – pankušiek, ako sme ich v Štrbe volali. Minul sa starý otec – môj rozprávkar, minul sa aj môj dobrý otec, ktorý ma viedol k úcte k obyčajným ľuďom a k ich osudom, neraz premietnutým do rozprávkovej podoby. Minuli sa aj ďalší moji rozprávači, no zostali vyrozprávané príbehy a s nimi aj čaro atmosféry nízkych dreveníc, v ktorých sa príbehy rodili. Nuž, začítajte sa do nich a posúďte.