Táto kniha je o mesiacoch, v ktorých vznikala predstava o slušnom Slovensku. Štefan Hríb v nej hovorí s Karolínou Farskou a Jurajom Šeligom, sú v nej viaceré silné prejavy z námestí a o slušnosti hovoria aj krásne fotografie Borisa Németha. Na Jána, Martinu a námestia sa nesmie zabudnúť. Rok 2018 najskôr nevyzeral - napriek osmičkovej tradícii veľkých zlomov - príliš zlomovo. Mali v ňom byť jedny komunálne voľby, očakávalo sa niekoľko veľkých korupčných káuz a pád ministra vnútra, naplánované boli útoky na prezidenta Andreja Kisku a aj jeho rozhodnutie viac nekandidovať, ale inak to vyzeralo len na rok veľmi pomalého ústupu Smeru, a teda ďalší rok štátu, uneseného jeho občanom. Lenže zlomy zvyčajne prichádzajú nečakane. Musí byť pre ne pripravená pôda, ale ich podoba a priebeh sa pripraviť ani predpovedať nijako nedajú. Rok 2018 sa zlomil dvakrát - najskôr údesnou vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a potom fantastickou reakciou mladých ľudí a širokej verejnosti. Organizátori zhromaždení Za slušné Slovensko spolu s desiatkami tisíc ľudí po celej krajine dokázali neuveriteľnú vec. A nehovorím teraz o odstúpení dvoch neodstúpiteľných politikov. Oveľa dôležitejšie je, že odpoveďou na vraždu sa nestal strach, rezignácia či hrubosť, ale odvaha, láska a až hmatateľné rozpomenutie sa námestí na november 1989. Obnovil sa sen o lepšom Slovensku, a bol nasledovaný činmi. Boli to mesiace, v ktorých Slovensko prekonalo samo seba. Boli to dramatické, odhodlané, často dojímavé dni a týždne. Najmä to však bolo obdobie, ktoré zrodilo nádej. Táto kniha je našou poctou Jánovi Kuciakovi, Martine Kušnírovej a ich statočným rodinám. A je aj naším poďakovaním všetkým, ktorí sa odvtedy podieľajú na obnovení nádeje. Lebo práve oni zmenili a ešte zmenia túto krajinu.