Gustáv Husák ostáva v našich dejinách ako veľká a tragická osobnosť. Veľká svojimi zámermi a cieľmi a pritom tragická, pretože ich nedokázal a nemohol uskutočniť. Napriek tomu neklesol ani pod ťarchou svojho zničeného osobného života. Statočne niesol bremeno svojich politických aj osobných neúspechov, i odióznu úlohu bezmocného prezidenta, ktorú neprijal z túžby po sláve a bohatstve, ako tvrdia jeho protivníci, ale z pocitu zodpovednosti a predovšetkým z vôle Kremľa, domácich pseudovlastencov a najmä časti predstaviteľov českého straníckeho aparátu, ktorí boli radi, že majú na koho zvaliť zodpovednosť za všetky hanebnosti i zločiny režimu a sami zostať bezúhonne čistí pred národom a súdom dejín. Príbeh odohrávajúci sa v rokoch mladosti prvého i posledného Slováka na Pražskom hrade, ktorý sa do povedomia verejnosti zapísal už v druhej polovici 30. rokov 20. storočia ako vysokoškolský líder bojujúci za zlepšenie sociálneho postavenia študentov. Gustáv Husák totiž nebol vždy iba vysokým komunistickým funkcionárom či prezidentom republiky. Jeho cesta do sfér vysokej politiky začala ešte v období medzivojnovej ČSR. Narodil sa v jednoduchej chudobnej rodine, ľudovú školu absolvoval v rodnej Dúbravke a gymnaziálne štúdiá v Bratislave. Práve v týchto rokoch sa profilovali jeho názory, pohľad na svet i politická orientácia. Na Právnickú fakultu UK už nastúpil ako vyhranená osobnosť, ktorá sa zaradila medzi najvýznamnejších predstaviteľov mladej ľavicovej inteligencie.