Cieľom práce je skúmanie v roku 2006 zavedeného inštitútu EPR ako nástroja medzinárodného vymáhania pohľadávok na trhu EU z hľadiska jeho efektívnosti a tým zlepšenia podnikateľského prostredia v členských štátoch. Tento inštitút sa stal prelomový tým, že ako prvý zaviedol nové, samostatné, alternatívne popri vnútroštátnym prostriedkom právnej ochrany voliteľné európske konanie a vytýčil tak smer pre ďalší vývoj. Prínos práce spočíva najmä v tom, že od zavedenia inštitútu EPR sa mu na teoretickej úrovni venovala malá pozornosť, o čom svedčí malý počet zdrojov, ktoré sa problematikou zaoberajú. Pre lepšie pochopenie inštitútu EPR bolo potrebné sa v analytickej časti práce venovať najmä skúmaniu východísk a podmienok pre výkon rozhodnutí a uznávanie rozhodnutí v medzinárodnom kontexte, v interakcii s príbuznými inštitútmi, najmä konaním o drobných nárokoch a európskym exekučným titulom pre nesporné nároky. Výsledkom kritického zhodnotenia sú na strane jednej nesporné prínosy tohto inštitútu, ako napríklad vykonateľnosť tohto rozhodnutia v každom členskom štáte bez ďalších administratívnych a právnych obmedzení, ako aj jeho nedostatky, ktoré nemožno ospravedlniť ani snahou o neprílišné zasahovanie EU do oblasti justície ako autonómnej oblasti členských štátov, súvisiacej so štátnou suverenitou.