Už od svojho debutu bol Łukasz Jarosz, ktorý nemal ašpirácie stať sa literátom, so svojím jednoduchým a pritom mytologickým jazykom vnímaný ako solitér v kontexte mladej poľskej poézie so svojim autobiografickým príbehom, ktorý je rozpovedaný skutočne a pravdivo, cez prizmu iniciačných skúseností – zamilovanie, sex, narodenie dcéry, rozvod, smrť blízkych. Prvý slovenský výber jeho poézie predstavuje básnika súčasného života v malopoľskej dedine, v tradičnej katolíckej rodine, básnika, ktorý na rozdiel od svojich rovesníkov neopúšťa tento svet, aj keď ho prežíva s plným vedomím smrteľnosti, pozorujúc otca, ktorého život mal žiť. Tento život, ktorý číta, môže byť pre nás aj vzhľadom na kultúrnu aj teritoriálnu blízkosť nielen príťažlivý, ale aj rozpoznateľný a veľmi skutočný.