Zázračnosť je vždy dar, nie však pre toho, kto ju dostal. Keď sa na svätyni v lesoch Spiacej doliny rozhoria fakle, ktoré mali ostať navždy vyhasnuté, do domu s tajomným okrídleným rytierom v korune kráľovského mesta vstúpi umierajúci cudzinec. Nesie dar, tubu zázračnej vody z Betsaty. Kto by však uveril blúzneniu umierajúceho cudzinca? A kto by z tej vody pil? Ľahkovážna a divoká neter starého kráľovského radcu sa však takto nepýta. Keď Tereza ochutná z tuby, ktorá jej nepatrí, padnú na ňu hlasy všetkého živého okolo. Príbeh Chekutangy je rozprávaním o sprevádzaní, bez ktorého sa len ťažko rozlišuje dobré od zlého a dôležité od nepodstatného. Sú hodnoty, ktoré si sami nemôžeme dať. Iba ak v klamstve alebo podvodom. Také, ktoré v nás nájdu iba hľadači dobra a krásy. Zastavia sa, obzrú si nás ako zasnežený horizont a predstavujú si, čo z nás ostane, keď sa sneh pominie. Zhíknu. Zaplesajú. A pomenujú, čo by človek sám od seba nemohol.