Hviezda filmov Čata, Wall Street alebo seriálu Dva a pol chlapa píše svoj príbeh bez servítky, sviežo, pútavo a najmä humorne. Charlie Sheen musel najprv zomrieť, aby si mohol vychutnať život naplno. Vo svojich memoároch spomína na vzostupy a pády, ktoré mu ponúkla kariéra filmového a televízneho herca v Hollywoode, a nekončí ani pri tabu témach dnešnej spoločnosti. Jeho jedinečný rozprávačský talent prefacká nefiltrovanou úprimnosťou, sarkazmom a iróniou, a množstvo neuveriteľných príhod vyvolá zásadnú otázku: Ako je možné, že toto všetko vôbec prežil?! Z anglického originálu Book of Sheen (Gallery Books Subsidiary Rights Department, An Imprint of Simon & Schuster, LLC, 2025) preložil Radoslav Kozák. Ukážka z textu 3. septembra 1965 o 22:58 som sa v meste New York narodil mŕtvy. Predstavte si štítok na palci a mäsiarsky vozík. Proste totálne mŕtvy. Službukonajúci pôrodník okamžite vyhlásil kód modré bábätko, škrtené pupočnou šnúrou a ako bolo v šesťdesiatych rokoch zvykom, nezdráhal sa naložiť mi na zadok. Moja úbohá mama Janet musela sledovať ten výprask, zatiaľ čo jej myseľ uviazla niekde medzi „Neprestávajte!“ a „Už mal dosť!“. Môj otec Martin Sheen, profesionálny katolík – alebo katoholik, ako zvyknem hovorievať –, žmolil ruženec, v mysli si pripravoval smútočnú reč (nepochybne krátku) a už žiadal, aby splašili najbližšieho kňaza, ktorý by dal bábätku posledné pomazanie. Pripravený na svoj prvý detailný záber, gynekológ a pôrodník Irwin Shaybone sa dramaticky otočil k otcovi. Jeho slová zaplavili miestnosť ako horiaci šíp z Hippokratovho luku, syčiaci cez závany kadidla a hrôzy: „Vy si robte svoju prácu a ja si urobím svoju!“ A veru si ju spravil. Ten chlap ma mlátil, akoby som mu dlžil peniaze. Moji rodičia sa ticho prizerali a čakali. Beznádejne dúfali, že konečne zaznamenajú prskanie, kašeľ a plač, ktoré od úsvitu vekov signalizujú nový život. A prskanie, kašeľ a plač sa dostavili (tak trochu).