Autor sa v osobnej a jemne nostalgickej eseji vracia k chuti tresky, ktorá ho sprevádzala už od detstva. Spomína na robotníkov, ktorých pozoroval počas prestávok, ako ju jedli s rovnakou samozrejmosťou, s akou patrila k ich každodennému životu – a ako sa táto chuť nenápadne zapísala aj do jeho vlastnej pamäti. Treska sa preňho stáva symbolom domova, obyčajnosti a kontinuity. Príbeh sa následne presúva do života v exile po odchode z Československa počas totality. Autor opisuje roky strávené v zahraničí – v USA, Japonsku a ďalších krajinách – kde mu napriek novým skúsenostiam, chutiam a možnostiam chýbala práve treska.Ako sa ju snažil pripravit v zahraničí. Táto absencia nadobúda hlbší význam: nie je len o jedle, ale o strate známeho sveta a tichej túžbe po návrate. Každý príchod späť na Slovensko má preto rovnaký rituál – prvé kroky vedú do lahôdok, kde si autor bez váhania dopraje tresku. V závere sa text rozširuje o opis jej vzniku, výroby a úvah o tom, či by sa tento ikonický výrobok mohol presadiť aj v zahraničí. Treska sa tak mení z obyčajného šalátu na nositeľa pamäte, identity a kultúrnej kontinuity.